Moje prvé vážnejšie stretnutie s fotením bolo na základke a malo nádych komédie. Môj strýko mal všetko vybavenie na zväčšovanie filmov a vyvolávanie fotiek - zväčšovák, teplomer, tank, červenú žiarovku, misky, sušičku, štipce… S kamošom Jožom sme si najprv urobili fotky na jeho analógový foťák, ktorý niekde našiel, a potom sme si od strýka požičali celé vybavenie. Rozložili sme si to uňho doma v panelákovej kúpeľni, obliekli si biele plášte a zavolali spolužiačky, aby sa na nás prišli pozrieť. To sme mali asi 13 rokov a potom som na baby skúšal asi 10 rokov iné triky :)

Po strednej som bol chvíľu v Severnom Írsku a kalibroval som kurence pre KFC. Keď som rozmýšľal, čo si za odmakané peniaze kúpim, napadol mi foťák - ako niečo príjemné, čo mi bude robiť radosť, čím sa môžem rozvíjať. Kúpil som si svoju prvú digitálnu zrkadlovku od Canonu.

Občas som si niečo fotil, sám pre seba a bez zámeru alebo plánu, keď sa mi napr. niečo páčilo u babky na dedine. Nemalo to žiaden ohlas, veď som to ani nikomu neukazoval. No a potom som na výške nafotil spolužiačku Bony.

Bony sa to páčilo a jej kamoške tiež, nafotil som aj ju, a potom ďalšie kamošky a kamošky kamošiek… feedback bol skvelý a aj ja sám som videl, že na tých fotkách niečo je. A vtedy ma to začalo baviť. Bol som zvedavý, kam sa to dá posunúť, kam sa tým viem posunúť ja.

Dočítal som sa, že klasické svetelné reflektory sa dajú použiť ako náhrada fotografických a tak som hneď bežal do Baumaxu a kúpil som si ich. K tomu som si zohnal dva obyčajné biele dáždniky, mali aj reklamný nápis. Malo to veľa nevýhod, ale fungovalo to a ja som sa vizuálne posunul o kúsok ďalej. Vymýšľal som si rôzne projekty, exprimentoval som a skúšal - nafotil som učiteľov na katedre a pod. Mojím cieľom bolo vtedy veľa fotiť a robil som to zadarmo. Raz sa ku mne dostal britský Vogue a mne padla sánka - také fotky som chcel mať aj ja! A tak som ich začal vo svojich podmienkach napodobňovať. Projekty sa zväčšovali a nabaľovali o vizážistov, kaderníkov…. Všetci to ale stále robili len za fotky. Chcel som vyskúšať, či si tým viem aj niečo popri výške privyrobiť, aby som nemusel chodiť na brigády do obchodov a tak som začal fotiť pre modelingové agentúry. Fotil som set-karty začínajúcim modelkám.

Bola to výborná škola práce s modelkou a zároveň som narážal na svoje limity - mal som inštrukcie, ako mali fotky vyzerať, ale nie vždy som to vedel zrealizovať. Dokázal som sa tomu veľmi priblížiť, mal som aj dosť priestoru na vlastné nápady a realizáciu. Modelky robili len to a presne to, čo som povedal, takže moja vlastná predstava bola tiež veľmi dôležitá. Zarobil som si tak nejaké peniaze, portfólio rástlo, mal som dobrý feedback a tak som si fotky vytlačil na A4 a ukazoval fotografom. Aj ich feedback bol pozitívny, veľmi pozitívny. Ale podvedome som to ukazoval len tým, od ktorých som nedostal kritiku. Ja som si vnútri vôbec neveril. A tak som sa nemohol zásadne posunúť.

Vtedy boli in výrazne retušované fotky. Retuš mi nešla tak dobre, ako by som chcel. Našiel som si retušéra, ktorého práca sa mi veľmi páčila a zavolal som mu. Bolo poobede a bolo počuť, že sa práve zobudil, bol zmätený - typický umelec, myslel som si vtedy :) Dohodli sme sa, že za ním prídem do Prahy, ukážem mu svoje portfólio a on mi dá feedback. Keď som dorazil, pršalo, bola tma, zima… volal som mu, ale on nedvíhal. Keď mi konečne dvihol, vysvitlo, že na mňa zabudol a bol v krčme. Ja som ale trval na svojom a tak som mu svoje najlepšie práce ukazoval na lepkavom stole v nejakej pražskej putike pri pive… A on nič, bol ticho. Hovoril som si, že je asi už úplne ožratý, to nie je možné, veď tie fotky sú mega! Tak čo, čo na to hovoríš, pýtam sa znova, dobré, nie? „Mno, ani moc né…“ Tak sme to začali rozoberať, fotku po fotke. Bol to prvý človek, ktorý mi dal konkrétny a negatívny feedback. Moje ego dostalo ranu. Cítil som sa úplne hrozne. Myslel som si, že to je koniec, že som len uveril nejakej ilúzii, že na to mám. Celé to bol omyl, ja neviem fotiť. Ale bolo to také zdrvujúce, že som to vôbec nedokázal prijať. A tak som išiel ďalej, ponúkal to isté portfólio pražským reklamným agentúram. Ich feedback bol taký vlažný, väčšinou mi hovorili, že momentálne fotografa majú.

Keď som sa z Prahy vrátil domov, mal som priestor si to celé v hlave upratať, analyzovať, čo sa vlastne v Prahe udialo. Uvedomil som si zásadnú vec - agentúry, ktoré sa mi nikdy neozvali späť, mi neublížili, ale ani ma nikam neposunuli. Ale zato retušér mi bolestivo ukázal konkrétne veci, na ktorých sa dalo ďalej stavať. Znova som mu zavolal, či by mi neukázal pár vecí vo Photoshope. To už bolo úplne iné stretnutie - mal pre mňa vytlačené materiály, venoval sa mi naplno a ja som z toho mal veľkú hlavu. Ale vedel som ako ďalej! Veľa som potom fotil, skúšal a spracovával si to, čo mi retušér ukázal. Vznikalo nové, úplne iné portfólio.

Ešte stále som študoval na výške a fotil popri tom. V ročníku nás bolo 8, takže úplne flákať som to nemohol. Fyzika sa flákať nedá. Bakalára sme urobili traja a potom som nastúpil do 4. ročníka. Vtedy som si však uvedomil, že už tam nie som šťastný. Nemal som chuť sedieť v lavici a počúvať, chcel som akciu, byť aktívny, ísť do sveta a tvoriť! Cítil som zároveň, že fyzika na vyššej úrovni je skôr o talente a ten môj nesiahal až tak ďaleko. A tak som odtiaľ odišiel a rozhodol sa fotiť naplno. Veľa ľudí si klepkalo na čelo, ako už veľakrát v mojom živote, a hovorili mi, že to budem ľutovať. :)  

Najprv som mal pocit eufórie, slobody a voľnosti - už som nič nemusel a všetko som mohol.

Nemal som žiadne zákazky, ani kšefty, nič nebolo isté. Vedel som, že na svetlá z Baumaxu už nič lepšie nenafotím, potreboval som techniku. Chcel som sa naučiť fotiť presne podľa zadania. Páčili sa mi fotky Annie Leibowitz, chcel som vedieť svietiť ako ona. Aby som sa zásadne posunul, potreboval som veciam okolo fotenia viac rozumieť. Moje fotky boli dovtedy pekné, nápadité, zaujímavé, ale ja sám som v tom nemal celkom jasno, nebol som si istý, nevedel som, ako presne som to dosiahol, pomenovať alebo zopakovať to alebo nafotiť podľa presného zadania klienta.

A tak som si prenajal ateliér, v ktorom som zároveň býval, a fotil som. Skoro každý deň. Rok.

Odvrátená strana tejto voľnosti bola, že som sa necítil ani ako dosť dobrý fotograf a neodvažoval som sa fotografom nazývať, ani ako fyzik, ani ako podnikateľ. Mal som pocit, že moje fotky sú nahovno, kšefty prichádzali zriedka a ledva pokryli moje náklady. Všetci fotografi okolo mňa fotili s úsmevom ďalej, zdalo sa mi, že nemali žiadne pochybnosti ani nedostali zdrvujúci feedback ako ja… Bolo to pre mňa také ťažké, že som mal obavy niekomu moje fotky vôbec ukázať. Lenže - bolo mi jasné, že keď svoje portfólio nikomu neukážem, nikto ani len nevie, že existujem.

A tak som si opäť dal dokopy svoje najlepšie práce. A keď som bol v Paríži na návšteve, priplietol som sa na ulici k profesionálnemu módnemu foteniu. Už retušér mi radil, aby som sa učil od skúsenejších, ideálne zo zahraničia. Bolo úžasné sledovať, ako celý tím fungoval - bol tam jeden fotograf a aspoň 20 ďalších ľudí - asistenti, osvetľovači, agentúra,… Fotilo sa na film, fotograf len stlačil spúšť, ostatné urobili jeho asistenti a asistentky. Odchytil som tam jedného chalana, volal sa Pier, a ukázal mu svoje portfólio. Jeho reakcia ma šokovala: „To by som nafotil telefónom.“ Bol rok 2011 a telefóny fotili, hmmm, trošku slabšie ako dnes… :/ Bola to totálna facka. Pier mi bez servítky povedal, prečo si to myslí, a že by som v žiadnej francúzskej agentúre nemal šancu. Zdrvený som sa ho spýtal, čo mám robiť a on mi ukázal reflektor. „Začni od začiatku, takto sa to učíme u nás, s tvrdým svetlom.“

Portfólio som zahodil a bol som zasa raz na začiatku. Zasa som začínal akoby odznova. Mal som pocit, že všetko, čo som vytvoril dovtedy, bolo zbytočné. Bolo to drsné a tvrdé, ťažké prijať, ale vedel som, čo mám robiť, ako ísť ďalej, dopredu. Začal som sa podľa knihy učiť svietiť. Už po mesiaci som videl pokrok a rozdiel. Pomaly začali prichádzať malé reklamné zákazky, noví klienti. Ďalší posun som videl v tom, že budem viac v centre diania, medzi fotografmi, ktorí sú tam, kam som sa ja chcel dostať. Zároveň, ako som sledoval prácu iných fotografov, inšpiroval sa nimi, videl som, že zahraniční fotografi sa veľmi často učili od niekoho skúsenejšieho, ako asistenti. A to ma vtedy veľmi lákalo, zvažoval som, že to urobím.

Spätne sa mi na tento rok v ateliéri pozerá veľmi ťažko, aj keď mi veľa dal a veľa naučil. Čiastočne aj preto, že skončil fiaskom - zo zamknutého auta na parkovisku mi ukradli všetku fototechniku. Všetku. A na novú som nemal. A tak som sa ocitol zasa na začiatku…. našiel som si prácu vo fabrike na autá, montoval som tam dvere a býval na ubytovni. A z internetových kaviarní som písal fotografom, či nepotrebujú asistenta. Vedel som, že sa z tejto prechodnej fáze musím dostať čím skôr von, späť k foteniu. Po pol roku sa mi to podarilo. Začal som fotiť s jedným z troch aktívnych a komerčne úspešných slovenských fotografov, ktorých som si vytipoval, od ktorých som mal pocit, že sa mám čo naučiť. Bolo to ako svetlo na konci tunela. Začala nová kapitola môjho života.

Ako asistent Martina Vrabka som sa dostal do úplne iného sveta - priam inej galaxie. Fotil som na úplne inej úrovni ako dovtedy, pre zásadne iný level klientov - Orange, Telekom, SLSP, Allianz, Unicef… Štúdio sme mali v River Parku a neskôr v dnes už neexistujúcom Kable na Továrenskej. Bolo to wow… veľmi mi imponovalo môcť tam byť, no zároveň som v sebe bojoval s pocitmi, že tam nepatrím, prišlo mi smiešne ako som veci robil dovtedy a ako sa robia profesionálne. Mal som v tom chaos, pripadal som si ako lúzer, ale ten nový svet ma veľmi lákal a mal som zámer a cieľ a ten ma držal pri tom, čo bolo dôležité. Chcel som sa čo najviac naučiť, posunúť dopredu, nabrať skúsenosti, makať na sebe.

Na nový foťák si zobral môj otec pôžičku a ja som ju pomaly splácal.

Boli sme malý tím - štyria, a takmer každý deň spolu. Bol to nášup. Videl som každodennú realitu profesionálnej fotky. Vypol som svoje vnútorné hodnotenie a robil a fotil som všetko, čo mi Martin povedal, nekriticky, či sa mi chcelo alebo nie, proste som makal. A vždy som sa pýtal na úprimný feedback, aby som sa mohol stále zlepšovať, za každých okolností. Príležitostí pribúdalo, a s nimi zodpovednosť. Veľmi som si dával záležať, nechcel som urobiť žiadnu chybu alebo Martina sklamať. Najprv som bol v strese, keď mi klient na fotení pozeral na monitor, ale zvykol som si. Aj zodpovednosť a práca pod tlakom na fotení reklamy, ktorá klienta stojí veľa peňazí, mi časom prišli ako samozrejmá súčasť fotenia.

Niekedy to bolo ťažké byť s Martinom - je to osobnosť, cítil som sa pri ňom menší ako malý. Bol obrovským zdrojom inšpirácie, mal som pocit, že všetko, do čoho sa pustí, je úspešné, mal vo veciach jasno a išiel si za nimi. Všetko som to od neho nasával a učil sa.

Nové skúsenosti sa začali rýchlo prejavovať a bol som už dosť slušný fotograf. Mojím problémom bolo sebavedomie - necítil som sa tak. Stále som mal problém nazvať sa fotografom. Ale mal som prax, vedel som dobre svietiť. A tak som začal učiť fotku, konkrétne portrét v ateliéri. Majiteľka vtedy žasla, aký pozitívny feedback som od študentov dostával - to ešte nezažila!

Po 3-4 rokoch pri Martinovi som začínal mať pocit, že som zrelý na osamostatnenie. Fotili sme čoraz menej, Martin mal iné aktivity. A ja som už som nebol ten Marek nekriticky hltajúci všetko nové. Aj na svojom sebavedomí som už zapracoval a bolo inde, o svojej praxi a skúsenostiach nehovoriac. Mal som čoraz viac vlastných projektov, i keď to bolo občas ťažké, keďže sme s Martinom mali rovnakých klientov. Chcel som ísť vlastnou cestou, ale urobiť ten krok bolo pre mňa po rokoch intenzívneho spoločného fungovania extrémne náročné. Nedokázal som o tom vtedy otvorene komunikovať. Opäť som však mal svoj cieľ, za ktorým som si išiel, a to bolo pre mňa prvoradé.

Rozmýšľal som, ako fungovať ďalej. Nechcel som byť na chvoste celého reťazca foto brandže, závislý a posledný - pracovať v tíme a čakať, kedy ma zavolajú, a už vôbec nie pre agentúry, ktoré si niekedy dovolili nezaplatiť načas, alebo zjednávali, keď už bola práca hotová. Byť nonstop v pohotovosti a čakať na zákazku. Chcel som ísť za tým, prečo som vlastne začal fotiť - sloboda a vlastná zodpovednosť. Chcel som robiť vlastné rozhodnutia, vlastné chyby a nemusieť sa na nikoho viazať. A tak som zostal na všetko sám.

2015 - 2018

Aj keď nie tak úplne. Stále som malé tímy vytváral - s mojou ženou, s asistentmi. A stále som rozmýšľal nad tým, ako to môžem robiť celkom sám a nebyť od nikoho závislý. Nepoznám slovenského fotografa, ktorý by mal svoj tím na full time - vždy sa tím dohaduje na konkrétny projekt a to stojí čas a energiu, ľudia peniaze. Vedel som, že sám budem veľmi efektívny - jednoduché potvrdzovanie termínov, žiadne meškania, zaspania, nedorozumenia a cena bude konkurencieschopnejšia. Vymýšľal som, kde sa to dá, ako to urobiť. A riešenie si ku mne našlo cestu: ešte z čias štúdia v River Parku sme boli v kontakte s hotelom Kempinski a fotili pre nich. Martin o tú prácu väčšinou nemal záujem, robil som to hlavne ja. Raz potreboval riaditeľ niečo súrne odfotiť. Martin tam vtedy nebol a tak som povedal, že to urobím ja. Rolls-Royce ma odviezol domov po foťák a so šéfkuchárom sme nafotili stejk. Riaditeľovi sa to páčilo a získal som si jeho dôveru. Dohodol som si potom v hoteli podmienky a pravidelne preň pracoval. Fotil som všetko - portréty, interiér, jedlá, drinky, kuchárov v akcii, produkty - bolo to rôznorodé. Tam som si odskúšal, ako to robiť sám. Zároveň ma lákal medzinárodný presah hotelových sietí. Na všetko boli presné zadania, vyžadovala sa vysoká kvalita, komunikoval som priamo s klientom. Postupne som sa vypracoval vo všetkých oblastiach toho, čo hotely potrebujú, a vytvoril si tak vlastnú špecializáciu. Viem, že keď si chceli porovnať cenovú ponuku, nenašli iného fotografa, ktorý by vedel urobiť všetko. A tak mi do portfólia pribudli ďalšie hotely.

Pamätám si, ako som na výške vždy počas cesty do Bratislavy vlakom s obdivom pozeral na budovu NBS a tajne si v kútiku duše želal, aby som pre nich niekedy fotil. Trvalo to pár rokov a tento sen sa mi splnil. Preto hovorím - pozor na to, čo si želáte - môže sa to naozaj splniť.

Dostal som sa do "švungu". Neustále som rozširoval svoju biznis klientelu: banky, poistovne, právnické firmy. Fotil som pre TOP hotely na slovensku, bol som v procese získania licencie pre sieť hotelov Luxury Collection. Mal som už veľmi zaujímavé portfólio tých naj medzinárodných klientov ako Európska Centrálna Banka, Wüstenrot; BASF, Erste Group, OSN... Na Slovensku som dosiahol svoj cieľ a absolútny vrchol. Začal som sa zaujímať o zahraničie, najmä Viedeň. Fascinovalo ma, že za hodinu môžem byť v úplne inom svete. Nastavil som si to ako ďalší cieľ.

Otvorila sa tým nová téma, ktorú som dovtedy riešil len okrajovo - byť dobrým fotografom nestačí, chce to aj podnikateľské schopnosti - ako sa presadiť, predať, cenotvorba, konkurencia… A ako som si to celé pre seba pomenoval, prišlo hneď aj riešenie - skamarátil som sa s klientom, volajme ho Jozef, ktorý je tým najlepším obchodníkom a manažérom, akého osobne poznám. Tak dlho som sa ho vypytoval, dorážal doňho, až sa to podarilo - posunul som sa na úplne inú úroveň vnímania podnikania a niekoľkonásobne som znásobil svoj obrat za niekoľko mesiacov. Mal som nastavený podnikateľský plán, rozjednané nové projekty a všetko napredovalo isto vpred. Zameral som sa na fotenia pre hotely na "Ringu", čo je vo Viedni najprestížnejšia adresa v tomto segmente. Mal som víziu, stratégiu s išiel som sebavedomo na to. A zrazu sa to celé za jeden deň úplne zrútilo. Na to sa nedá pripraviť! Môj odbor akoby prestal existovať. Bol 16. marec 2020. Začala celosvetová pandémia.

Každý deň mi niekto zavolal, že spolupráca končí, projekt je zastavený, odložený, zrušený… Povedal som si vtedy: „Tak takto vyzerá katastrofa.“ Mal som pocit prázdna, frustrácie, nespravodlivosti, nechcel som to prijať. Upokojovalo ma len to, že v tom nie som sám, že som si to nespôsobil ja.

Keď som sa upokojil, začal som vnímať novovzniknutý priestor na vlastnú tvorbu, že budem fotiť pre seba, to, čo ma baví a vysielať pozitívne signály :) Nasledovali štyri najšťastnejšie a najaktívnejšie mesiace môjho života. A s jarou sa pomaly začali sami od seba vracať klienti…

Chcel som sa z novej situácie poučiť a vytvoriť niečo pasujúce na novú dobu. Pomenoval som problém a prišlo riešenie. Spomenul som si, ako veľmi ma bavilo učiť, ako to študenti pozitívne vnímali a opäť som sa k tomu vrátil a rozšíril to na mentoring. Chcem tak otvorene zdieľať všetko, čo som na svojej fotografickej a podnikateľskej ceste za viac ako 14 rokov zažil - svoje pocity, výzvy, úspešné aj neúspešné kroky, čo ma posunulo vpred a čo nie a najmä - úprimný feedback. Pretože práve vďaka ľuďom, od ktorých som sa mohol učiť, ktorí ma mentorovali, a ich kritike som dnes tu. Žijem svoj sen.